Prekvapenie (Hry o život, interpretačná esej, 1. časť)

30. června 2012 v 15:40 | Sherylin Lee |  Úvahy
Nemyslite si, že som na vás zabudla, že som zabudla na svoj blog. Ibaže v poslednom čase som nemala chuť uverejňovať. Vždy som sem prišla, pozrela som sa na komentáre, ktoré ma veľmi potešili, ale odpísať som neodpísala. Som lenivá a zaslúžim si výprask (hm, ja sa polepším - a teraz ma napadla pesnička: ty sa polepšíš... pýtaj si, čo chceš, všetko dostaneš, nik ma nepozná, nikto nevie viac, ako s bláznom žiť, prázdno je náš byt - a ešte sa to aj hodí, lebo som sama doma... no stačilo! Sherylin, neblázni a píš k veci.).




No mám pre Vás dobrú správu! Prinášam Vám po častiach niečo na zamyslenie: Hry o život. V škole sme si mali vybrať niečo o čom napíšeme esej. Samozrejme hlboko filozofickú (keďže chodím na filozofickú fakultu, asi to dáva zmysel). Budem to sem dávkovať po častiach a vy sa môžete vyjadriť. A oddnes aspoň každý druhý deň čosi pridám. Možno komentáre nepribudnú, ale veď ja to predsa nerobím pre komentáre! A ľudia, chýbali ste mi.

1. časť eseje

Hry o život


"Nech šťastie stojí vždy na vašej strane! Šťastné hry o život." Je ironické hovoriť o šťastí, keď sa hrá o život a tvrdiť, že šťastie stojí vždy na vašej strane. Dvadsiati traja zomrú, jeden prežije, iba ten jeden môže mať šťastie, ale ani to nie je celkom pravda. Človek nemôže byť skutočne šťastný na úkor šťastia iných.

V trilógii Suzanne Collinsovej sa dve spomínané vety vyskytovali vedľa seba presne takýmto spôsobom. Hovorili o "šťastí", keď sa deti mali medzi sebou zabíjať. Tu som si položila otázku, či je šťastím prežiť, keď človek pripraví o život niekoho druhého. Už len keď sa povie: "Hry o život", je to strašné. Hra by mala byť čímsi príjemným, niečím čo dieťa upúta, zabaví, poučí a čo ho neohrozí. No hry o život hovoria, že v nich neexistuje bezpečná cesta, predsa sa hrá o život. Väčšina svoju hru dohrá prv, ako má možnosť pochopiť, čo je život. Deti sa stávajú terčom, obeťami a vrahmi. Miesto bezpečia a istoty ich čaká smrť a víťaz bude poznačený na celý život.

Hry o život je reality show, ktoré zaviedlo Sídlo, aby sa udržalo pri moci. Obvody, ktoré naň tvrdo pracujú, musia zaplatiť cenu (jedno dievča a jedného chlapca) za to, že sa kedysi vzbúrili. Každý rok sa vylosujú dve deti, aby potom všetky obvody povinne pozerali na to, ako tie bojujú medzi sebou a umierajú. Pri čítaní som si neraz kládla otázku, či naozaj ľudia zo Sídla môžu byť takí krutí? A či naozaj to berú len ako hru, ktorá slúži na ich pobavenie? Potom som si uvedomila, že kým sa to ich netýka - nedeje sa to. Väčšina z nich žila vo svojej malej bubline. Videli iba svoj svet a to čo sa dialo mimo nich, bolo také vzdialené, akoby to bolo iba na plátne. Pripadalo mi to ako obraz nášho sveta. Koľkokrát ľudia žijú presne takýmto spôsobom? Počujú niečo, vedia, že sa to deje, sú súčasťou toho, ale nič nespravia. Niektorí s tým naozaj súhlasia, niektorí len akoby, pretože mlčia. Iní vyjadria svoj nesúhlas. Ich hlas však väčšinou zanikne v dave, v nezmyselnom hluku, kde sa nepovie nič podstatné. V konečnom dôsledku je efekt týchto dvoch posledných reakcií rovnaký. Nič nevyrieši.

"Jeho zlosť mi pripadá zbytočná, ale nikdy mu to nepoviem. Niežeby som s ním nesúhlasila, ale načo je dobré vykrikovať o Sídle uprostred lesa? Nič to nezmení. Svet preto nebude spravodlivejší a naše žalúdky to nenasýti. Napriek tomu ho nechám kričať."

Ľudia kričia na miestach, kde ich nik nepočuje. Možno nie zo strachu pred postihom (aj keď v tejto knihe to tak bolo), ale preto, lebo sa boja reakcií. Možno sa obávajú, že sa na nich ostatní budú čudne pozerať, možno preto, lebo predpokladajú, že ich nik nepochopí. Ale aspoň kričia, aspoň niečo robia, kým ostatní sa iba prizerajú.

Na druhej strane, načo vykrikovať? Nič to nezmení (toto bol názor hlavnej hrdinky, Katniss). Väčšina ľudí sa bez problémov stotožní s touto mienkou, názorom. A prečo nie? Možno je pravdivý, možno je to správna voľba, jediná správna cesta a keby aj nebola, tak je aspoň tá najľahšia. "To, že kričím, mi nepomôže, ani to, že sa budem rozčuľovať. Je to zbytočné, svet preto nebude spravodlivejší." Týmto zaujmeme väčšinou postoj, že sa staráme len sami o seba a to, čo sa vôkol nás deje, sa nás netýka. Z jednej strany máme pravdu. No z druhej sa ocitáme v bubline ako ľudia so Sídla. Tiež vieme o tom, čo sa deje vo svete, že niekde zomierajú nevinné deti a ženy, ale čo zmôže jeden? Nič. Máme svoje starosti, svoj život, o ktorý sa musíme starať. Nie sme lepší ako ľudia zo Sídla, ale nie sme ani zlí - ani oni neboli, iba mali systém - aj my ho máme. Pre obyčajných obyvateľov Sídla bolo "prirodzené" dívať sa na Hry, kde sa ostatní zabíjali. Nerozmýšľali nad tým, či je to správne. Kedysi v Amerike zotročovali druhých ľudí, vlastne aj teraz žijeme v modernom otroctve, kde ľudia drú na druhých za minimum, aby dokázali prežiť. Viem, že je rozdiel umierať a pracovať za minimálnu mzdu, ale je to pre nás také "prirodzené" ako pre Sídlo to, že v Hrách o život umierali deti. Rozdiel medzi nami a nimi je, že sa nepozeráme priamo na smrť, nestávkujeme na to, kto zomrie a kto prežije. No len málokedy sa na vlastný úkor pričiníme, aby druhým bolo lepšie (keby sa obyvateľom Sídla chcelo pracovať tak, ako museli pracovať ľudia v obvodoch, tak by ich nemuseli držať v strachu, nemuseli by byť žiadne Hry o život). No my sa tiež pozeráme na veci, ktoré sa vôkol nás dejú. Sami si dávame okovy, v ktorých chceme žiť. Každý jeden si môže hovoriť: nič nezmôžem. No keď to spočítam, už to nie je len jeden človek, už sú dvaja, traja...

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Mniška Mniška | E-mail | Web | 5. července 2012 v 9:50 | Reagovat

V prvé řadě chci říct, že si myslím, že se rozhodně nemáš zač omlouvat, protože není Tvoje povinnost přidávat články, ale myslím, že se to dělá proto, že by Tě to mělo bavit. A když už nenapíšeš, tak je jasné, že nemáš úplně čas a za to se nestřílí :)
Ta esej na mě silně zapůsobila, kdy srovnáváš knižní příběh s příběhem nás všech a našeho světa. Hlavněta pravda, která hovoří o tom, že ačkoli jsme součástí toho všeho, máme pocit, ženěkteré věci se nás přímo nedotýkají byla dobře vyzdvižena. Ale na jednu stranu v některých případech to pro nás může být lepší. Třeba když máme strach ze smrti. Ano, asi bychom si měli uvědomovat, že nejsme nesmrtelní a podle toho bychom měli být opatrní, ale zkoušet si nepřipouštět tolik, že už tu jednoho dne nebudeme, můžebýt pro ty z nás, kteří z toho mají strach, lepší.
Těším se na další část

2 sherylinlee sherylinlee | E-mail | Web | 5. července 2012 v 21:53 | Reagovat

Bola to naozaj iba úvaha a dúfam, že aj ďalšia časť Ťa nejakým spôsobom zaujme. Som vždy  veľmi poctená (áno poctená) keď sa niekto vyjadrí k článku a v komentári prejaví svoj názor. Ja sa vždy snažím zamyslieť, keď niečo čítam a potom aj keď k tomu nenapíšem filozofickú esej, dumem nad tým.
A máš pravdu, nie je to moja povinnosť, ale potom sa cítim ako zradca, keď niečo nasľubujem a potom tak nerobím. Sama sebe som sľúbila, že budem uverejňovať články, pretože teraz sa na to už aj čas nájde, len treba premôcť lenivosť. A hanbím sa, ale v poslednom čase som naozaj lenivá...

3 Vendy Vendy | Web | 9. července 2012 v 18:14 | Reagovat

To je pozoruhodná úvaha, Sherilyn, vidím, že tě kniha hodně oslovila a zřejmě jsou v ní aktuální témata.
Nečetla jsem ji, chystám se na to, snad se zadaří.
Trochu jsi mi připomněla knihu, kterou jsem četla nedávno - Dlouhý pochod, od Stephena Kinga. Je to pochod, na které do cíle dojde jen jeden, nebo jen několik jednotlivců. Ostatní, kteří nevydrží, jsou vyřazeni - a to definitivně. Na cestě se občas shromažďují čučáci a když jsou svědky takového odstranění, snaží se sebrat nějaké trofeje.
Někteří lidi asi budou stejní.
Jen vzpomeň na starodávné popravy, ať upalování, stínání či věšení. Narvaná náměstí.
Souboje v arénách. Gladiátoři a tisíce čumilů a nadšených uřvanců, kteří vehementně dávali palec dolů, když se jm poražený nelíbil.
Někteří lidé jsou opravdu stejní a nemá cenu se ptát, proč. Nebo, lépe řečeno - můžeme se ptát proč a odpověď nenajdeme...
Je to skvělá analogie fixního světa a současného světa. Dobrá esej!

4 sherylinlee sherylinlee | E-mail | Web | 10. července 2012 v 20:05 | Reagovat

Vendy, nedá mi nepovedať, že máš pravdu a súhlasím. My, s naším rozmýšľaním ich nepochopíme, pretože sme už inde (intelektuálne). Vždy som si myslela, že my ľudia sme v hĺbke rovnakí, no časom som bola vyvedená z omylu, nie, nie sme. Sme iní, odlišní, originálni. Naše pocity nepramenia z toho istého bodu. Niekto nás stvoril a niekto sa možno od pôvodného zámeru natoľko odtrhol, že to čo nahrabal počas svojho života ho pretvorilo. A hoc ako by som takých ľudí chcela pochopiť, sú tak vzdialení od základu, že nemám šancu. Jednoducho v nich umrela ľudskosť alebo možno nikdy nemali danú šancu, aby ľudskosť prejavilo. To znamená, akoby v takých ľuďoch ľudskosť nikdy neexistovala. Zahubila sa v nich prv, ako sa mohla prejaviť. Tí ľudia sú iní a ľuďom sú viac vzdialení ako zvieratá...

5 magicforever magicforever | Web | 13. července 2012 v 13:30 | Reagovat

Po tejto knihe chcem už siahnuť už pekne dlho, no nevedela som sa rozhodnúť. V knižnici ju totiž nemajú a kupovať som ju zatiaľ nechcela...No tá esej na mňa dosť zapôsobila. Hlavne časti ( ako je napríklad koniec), ktoré už ani tak nehovoria o príbehu, ako o nás samotných. „Každý jeden si môže hovoriť:  nič nezmôžem. No keď ich spočítam, už to nie je jeden človek, už sú dvaja, traja...“  Mňa v tejto súvislosti napadlo moja kamoška ( aj keď je to trochu asi trochu mimo), ktorá aj keď má meter ad seba smetný kôš, tak hádže papiere na zem. Ja sa na ňu vždy naštvem a kážem jej , že nech si to zdvihne a ide odhodiť. Ona sa na mňa ohradí, že to aj tak robia všetci, no čo potom ostane z našej Zeme, keď si toto povie každý? Vypadá to ako dosť drsná kniha, ale stojí za to si ju zohnať :)

6 online hry online hry | Web | 13. dubna 2013 v 20:23 | Reagovat

super príbeh :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

Všetky práva vyhradené.