Hry o život, interpretačná esej, 2. časť

5. července 2012 v 22:25 | Sherylin Lee |  Úvahy
Čo si myslíte, môže sa človeku pariť z hlavy? Ja som po dnešných vysokých teplotách presvedčená o tom, že môže! A prinášam pokračovanie úvahy na tému Hry o život. Budem rada, ak sa vyjadríte (tento pocit zrejme poznáte, ak blogujete). Môžete vyjadriť váš názor, postreh, čokoľvek na čo sa v tejto páľave zmôžete. Ja sa len poteším.




2. časť eseje

Hry o život


Presne takéto pocity vo mne vyvolalo toto dielo. Autori väčšinu čerpajú námety zo života, inšpirujú sa ním, aby ho potom mohli premeniť v umelecké dielo. Suzanne Collinsová perfektne vykreslila spoločnosť, ktorá v takomto prevedení na Zemi neexistuje. Vykreslila chudobu, kde ľudia si vážili, čo mali a poznali hodnotu života v kontraste so spoločnosťou, kde toho mali neúrekom a tejto základnej veci nepripisovali veľkú cenu, iba cenu pobavenia. Väčšina z nich naozaj nechápala, čo sa vôkol nich deje. Ich najväčšími obavami boli zlomené nechty či neoholené nohy. No tí, ktorí túto spoločnosť viedli, veľmi dobre vedeli, na aké husle hrajú a čo je ich zámerom. Moc, ovládanie a moc.

Na základe opisov obvodov a Sídla si človek mohol utvoriť jednoduchú predstavu o spoločnosti. Chudobní ľudia, ktorí bojovali o každý deň svojho života, o to, aby mali, čo vložiť do úst. Nemali ani čas na svoju rodinu (obvykle muži), pretože museli tvrdo pracovať pod nátlakom ľudí zo Sídla. Boli jednoduchí, všední, obyčajní, ale vedeli toho omnoho viac, ako tí, ktorí mali pre rozvitie svojich schopností lepšie podmienky. Ľudia v obvodoch vedeli, čo je láska a súdržnosť. A spomínaní utláčatelia, obyvatelia Sídla, ktorí svoj čas venovali tomu, ako sa vlastne zničiť plastikami, implantáciou mačacích fúzov, peria, farebných vlasov, ako vybudovať kariéru, ako sa zabávať na Hrách o život, nemali v podstate nič. Chceli obrať tých o život, ktorý rozumeli jeho pravej hodnote. Pre ktorých znamenal všetko.

O čom je kniha Hry o život? Povedala by som, že o odvahe, sebazaprení a o tom, že si človek za každých okolností môže zachovať ľudskú tvár. V konečnom dôsledku išlo o to, kto z koho. Jeden prežije a tým jedným môže byť ktokoľvek. Vďaka tomu, ako detailne spisovateľka dokázala opísať tento svet, som osobne prežívala dilemu hrdinky, ktorá okrem zápasenia o život, zápasila aj sama so sebou. Vedela, že prežiť môže iba jeden, ale čo urobiť, keď jeden z tých dvadsiatich troch jej zachránil život dlho predtým ako sa dostali do tejto hry? Nikdy sa mu nestihla odvďačiť, čo ju nielenže trápilo, ale aj hnevalo. Nesplatené dlhy boli niečím, s čím sa veľmi ťažko bojovalo. Možno by Peeta aj zachránila, ale na druhej strane sľúbila, že prežije, prežije z lásky k jedinému človeku, o ktorom mohla s istotou tvrdiť, že ho miluje - svoju sestru Prim. Všetko robila pre ňu, nie preto, žeby na svojom živote až tak lipla, ale kvôli tomu, že milovala Prim, ktorá ju potrebovala. Ale čo urobiť s Peetom? Zabiť človeka, ktorý ju zachránil alebo nechať, aby ho zabil niekto druhý? Keby si uchránila život na úkor toho jeho, musela by s tým vedomím žiť. No väčšinou sa hlavná hrdinka, Katniss, snažila sústrediť na to, aby niečo robila, aby jej myseľ nebola zamestnaná tým, čo ju psychicky trápilo. Nedumala, zďaleka sa vyhýbala myšlienkam, ktoré by jej spôsobili útrapy. Jednoznačne bolo ľahšie sústrediť sa na hru, na to, ako si zohnať jedlo, vodu, ako rozmýšľať nad tým, čo urobiť s niekým, kto jej chráni chrbát. Vedome sa nezapodievala tým, čo k nej Peeta cíti, prečo ju chráni. Takto bolo jednoduchšie zmieriť sa s tým, že chlapec, ktorého vlastne ani poriadne nepozná, je ochotný vzdať sa svojho života, aby zachránil ten jej. Ona mala dôvod milovať Prim, bola to jej malá sestra, ale on nemal dôvod ju chrániť.

Ľudia obvykle, keď ich niečo trápi, robia všetko preto, aby na to zabudli. Zamestnajú svoje ruky a tým pádom aj myseľ, ktorú nútia "ísť" iným smerom, než ktorým by sa ubrala sama. Potlačia to, čo v nich vzbudzuje protikladné pocity, to s čím je ťažké súperiť. Neskôr to aj na Katniss doľahlo. Vo chvíľach, keď sa ešte mohla rozhodnúť pomerne jednoducho, neučinila rozhodnutie. A čím ďalej zašla, tým viac toho bolo, čo ju ťažilo, čo potláčala a čomu nerozumela. Nemala čas usporiadať svoje myšlienky, pretože sa sústredila na prežitie. Prežitie bolo prvoradé, musela splniť sľub. No čo potom, čo ďalej? Na to však radšej neodpovedala, to bolo ťažšie ako prežiť.

Posolstvo prvej knihy znie: "Chcem... zomrieť ako ja. Nechcem, aby som sa tam zmenil. Nechcem sa stať netvorom, ktorým nie som. Keď príde čas, určite budem zabíjať ako všetci ostatní. Nevzdám sa bez boja. Len by som strašne chcel vymyslieť spôsob, ako... ako ukázať Sídlu, že mu nepatrím. Že som viac než iba súčasť ich Hier."

Je to ako podobenstvo o našej každodennosti, ostať kým sme, nezapredať seba iba preto, že chceme "prežiť" či zapadnúť medzi ostatných. Nie je prvoradým cieľom "iba" prežiť, ale zachovať si ľudskú tvár, časť toho, kým naozaj sme. Málokto môže tvrdiť, že tlak zvonkana neho nedoľahne, a že mu nepodľahne. Veľakrát sa človek prispôsobí, aby "prežil". Peeta, "autor" tejto myšlienky, vzbudil zdanie, že podľahol z jediného dôvodu: aby zachránil človeka, ktorého miloval. Tým, že sa prispôsobil pravidlám Sídla, ale vytvoril si v rámci nich vlastné, zachoval si ľudskú tvár. Pridal sa k nepriateľom, k lovcom, súperom, ktorí sa spriahli za jediným cieľom. Dali sa dokopy, aby ľahšie dolapili ostatných. A potom? Potom nech vyhrá ten najlepší z nich. No Peetu si Sídlo nezískalo, nepodmanilo, nezabilo v ňom ľudskosť. Ostal sebou, lebo hral podľa vlastných pravidiel. Nie "zachráň seba", ale "zachráň Katniss", zachráň niekoho iného, ako seba. Obetuj sa. To bolo čosi, čo v občanoch Sídla vzbudilo záujem. Peeta vyhral boj, Hry o život mohli mať dvoch víťazov, ak tí dvaja boli z rovnakého obvodu. I keď v knihe to bolo vyobrazené z pohľadu hlavnej hrdinky, akoby túto reakciu Sídla vyvolala ona, v skutočnosti to nebolo tak. Peeta spustil lavínu svojim prístupom k nej.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kvakva Kvakva | Web | 5. července 2012 v 22:50 | Reagovat

milujem túto ságu, zhltla som ju s jednym ale zatajenym dychom a milujem ked sa o nej hovorí :) super napísané, s väčšinou súhlasím a peetova veta sa mi neskutočne páči :) ako sa nechce zmeniť aj naprieh istej smrti (v tom čase si myslel že  umre)

2 sherylinlee sherylinlee | E-mail | Web | 6. července 2012 v 0:33 | Reagovat

Aj mne sa hrozne páčila. Možno preto som si ju vybrala do školy na rozbor. Ešte pridám aj ostatné časti :) (ak by Ťa to zaujímalo). A v čom nesúhlasíš? (keďže s väčšinou áno, ja som zvedavá na to, s čím nie - rozšíriš svojou odpoveďou moje obzory :D).

3 Mniška Mniška | E-mail | Web | 6. července 2012 v 21:47 | Reagovat

Čím dál víc se začítám do této eseje, mám pocit, že bych si měla tyto Hry o život přečíst, začíná to být zajímavé a jsem zvědavá, kdo to tedy nakonec přežil. Mám ale stejně pořád ve skrytu duše strach, že konec bude předvídatelný a jednoduchý.
Nicméně opět musím souhlasit s tím, co tady rozvádíš, líbí se mi, že v tom příběhu vidíš tolik analogických prvků, které se shodují se skutečným světem.
Co se týče řešení problémů nebo něčeho, co si myslíme, že nejde jen tak vyřešit, ale trápí nás to, vím, že je velmi lehké podlehnout špatnému pocitu trápení a nechat se jím unášet. Je to lehké, někdy jsou řešení, která jsou viditelná tak těžko realizovatelná, že nás to nutí problémy odkopnout, ale špatné svědomí zůstává. Když ale člověk prohlédne za tu škrabošku lítosti a sebelítosti, pozná, že se věci skutečně dají řešit, protože problémy jsou od toho, aby se řešily, ne od toho, abychom na ně nečinně civěli a třeba čekali, že se vyřeší za nás. Pak je lehčí spatřit, že věci se dají řešit a třeba i snadno a to poznal ten Peet.
A také si myslím, že lidé, kteří více strádají, toho ví o životě víc. Jak ses životem perou, zároveň ho poznávají a vědí a víc si váží toho, co nemají. Člověk skutečnou hodnotu věcí a života pozná většinou, až když je nemá nebo je zřejmé, že o ně přijde. Pak je otázkou, zda rozdělovat chudáky na hodné lidi a bohaté za ty zlé. Kdyby i boháči přišli o to své, dost možná by také začali chápat život a všechno s ním. Jde tu o osud, který buď vezme nebo dá. Samozřejmě pak i o jedince, na kterých je, aby ses tím, co mají a nemají vypořádali.
No, koukám, že mi to zas nějak hodně žvaní :D

4 sherylinlee sherylinlee | E-mail | Web | 7. července 2012 v 12:46 | Reagovat

[3]: Ty si ich ešte nečítala? (rečnícka otázka :D) Možno by sa Ti naozaj páčilo (v čo dúfam). No, ešte uverejním zopár častí a potom Ťa možno moja esej presvedčí, aby si si knižku zaobstarala a ponorila sa do príbehu Panemu. Koniec, že je predvídateľný? Z časti áno, ale z väčšej časti nie. Podľa mňa to má blízko k tomu, ako vyzerá realita (ale o tom potom, v eseji sa dozvieš viac – otázkou je, či Ťa to bude aj tak zaujímať... aj napriek tomu, že už budeš vedieť, o čom to je). Zaujímalo by ma, čo rada čítaš? Potom Ti viem poradiť, či by táto kniha obstála Tvoje kritériá.
A možno vidím tú zhodu iba preto, že ju vidieť chcem, nie preto, že to bolo zámerom autorky. Jedno je, čo ona vkladala do príbehu, no druhé je, ako to dekódujem ja. Možno to robím zle. Tisíc ľudí, tisíc názorov...
A zase si to pekne vyjadrila s tými problémami. Z jednej časti sa mi zdá, že mi čítaš myšlienky, ktoré som nikdy nevyslovila a nechcela ich riešiť, pretože utekám pred nimi. Niekedy je ľahšie utiecť a ignorovať skutočnosť, to však veci nezmení. Ja to robím tiež. Asi obvykle vychádzam z toho, o čom som ja presvedčená a nemusí to byť zakaždým správne a múdre.
Aj ja si veľakrát uvedomím, čo pre mňa niečo znamená, až keď si predstavím, že o to môžem prísť. Horší je prípad, keď o to skutočne prichádzam a viem, že sa to nijako nedá vrátiť. Všetky slová sú vtedy už nepodstatné a moje pocity mi hovoria, že som si to mala ceniť, kým bol čas, ale už je neskoro na slová, činy, slzy, predsa už nič nevrátia.
A čo sa týka boháčov, áno, zrejme aj v Hrách o život zistili, čo sú skutočné hodnoty, ale to, presne tak, ako si spomínala, človek zväčša zistí, len keď o to prichádza. Žiaľ.

5 Aailyyn Aailyyn | Web | 7. července 2012 v 18:54 | Reagovat

Teploty jsou šílené, asi se odstěhuju na Sibiř. :-)

6 Wendulka Wendulka | Web | 8. července 2012 v 18:14 | Reagovat

Sama nevím, ale já se třeba s hrdinkami ráda ztotožňuji a nevadí mi to, teda zatím. Možná, že po delěí době mě to omrzí :D. Jinak layout jsem dělala také podle návodu. Na internetu je jich spousta.
Nějaké návody jsou např. tady: http://www.hv-designs.co.uk/ ale je to všechno v AJ.
Jina tvůj layout  je moc hezký. Mně se teda líbí, já bych ho neměnila ;). Je originální ♥.

7 Wendulka Wendulka | Web | 8. července 2012 v 18:44 | Reagovat

Nastavení je vždycky nejotřesnější na celém layoutu :D. Jinak to záhlaví mám celé ve volitelném horním boxu jako jednotlivé obrázky :).

8 Teryii Teryii | Web | 8. července 2012 v 19:22 | Reagovat

Ďakujem ti hoci aj za to, že si si ma pridala k odporúčaným stránkam :) Som veľmi rada, že si si ma vôbec pridala :) Je to pre mňa veľká česť, veď si jedna z čitateliek, ktoré budú určite patriť medzi moje najobľúbenejšie :)
Tvoja kritika mi skutočne pomohla a teším sa na ďalšiu "spoluprácu" :)
Ďakujem ti veľmi pekne :P
Teryii

9 Teryii Teryii | Web | 8. července 2012 v 19:26 | Reagovat

Mimochodom, môžem si ťa pridať medzi svoje "Other site" ? Určite tam patríš :)
A mala by som sa ti odvďačiť za to, že si si ma pridala do OS :) Potrebujem vedieť zoznam svojich obľúbených stránok, všetky nemôžem vedieť naspamäť :) A to mi pomôže ťa neustále navštevovať :) Aj keď by som ťa navštevovala aj tak :P
Vďaka :)
Teryii

10 Sherylin Lee Sherylin Lee | E-mail | Web | 8. července 2012 v 19:51 | Reagovat

[8]: K odporúčaným zatiaľ, pretože neviem, ktoré priateľstvá ako vydržia a nestojím o tzv. priateľov :). Dúfam, že si rozumieme :) (potom Ťa len presídlim :D). Sa teším, že si tú kritiku zobrala tak dobre. Niektorí ľudia za také kritiky zabíjajú - naozaj. Zvyknem robiť aj kritiky dokončených diel, ale to sa inde prihlasuje.

11 Eruvië Eruvië | Web | 8. července 2012 v 20:26 | Reagovat

Tak teď přispěji sem. Jsem nadšená, že čteš moje povídky :-) Chyby v článcích samozřejmě upravím. Většinou dopíšu další díl, když je o to zájem :-) Problém u první povídky (ponížená) je, že ani nevím kdy a proč jsem ji napsala. Je to většinou reakce na něco, co se mi děje v životě. Takže když mě něco citově zasáhne (nemusí to být nutně špatné), napíšu básničku či povídku. Když se líbí, zkouším pokračovat :-) A komentáře? Blog už mám přes dva roky a problém je, že čtenáře mám až poslední tři měsíce a komentují pouze aktuální články či články k TT, jinak mi na web chodila jenom kamarádka pravidelně.

12 Sherylin Lee Sherylin Lee | E-mail | Web | 8. července 2012 v 20:39 | Reagovat

[11]: Rozmýšľam ako veľmi sú tu teraz niektoré komentáre od veci :D - a smejem sa, ale nevadí. Mala som síce vytvorený unikátny priestor pre všeobecné komentáre, ale nevadí :D, som potešená, že si sem zavítala.

Tvoje poviedky sa čítajú sami od seba a vidíš, trafila som sa, preto majú dušu, pretože Ty si ich naozaj precítila. To hneď sa dá vycítiť :). No mne sa páči, mohla by si pokračovať? Som zvedavá ako sa to vyvinie. Mimochodom, mne sa stalo, že som niečo napísala a potom sa to splnilo (hrozné). Ale od toho času som už dávno nič nedopísala :(.

Už dva roky? Ja som tiež mala predtým blog a vôbec som netušila prečo nemám návštevnosť - teraz tomu už rozumiem. Nikdy som nikde inde vtedy nezavítala (egoistka :D, na to ma bolo, aby mi ostatní písali komentáre, ale pravdupovediac vôbec mi nedochádzalo ako blogovanie funguje - niežeby som to teraz vedela :D).

Tak ja sa pridám a budem k Tebe chodiť tak pravidelne, ako to môj nepravidelný cyklus dovoľuje (ja si už mesiace, čo mesiace, roky zdôrazňujem, že si musím urobiť harmonogram :D).

13 Vendy Vendy | Web | 9. července 2012 v 18:20 | Reagovat

Tak z této eseje jsem četla jen kousek, protože Hunger games si chci přečíst a nechci předem vědět, jak kdo dopadne.
Ale trochu mi to připomnělo scénu ze Zaklínače, buď Paní jezera nebo Věž vlaštovky, kdy Ciri vzpomíná na jednu dobu, kdy byla nucena bojovat v aréně a aby nezemřela, zabíjet.
Od rozmazlené královské princezničky ušla velký kus cesty a sáhla si na samotné dno...
Myslím, že tohle bude obdobný problém.

14 Vendy Vendy | Web | 9. července 2012 v 18:22 | Reagovat

P.S. domnívám se, že analogie knihy se skutečným světem nacházíme proto, že autorka se inspirovala skutečným světem.
Takto totiž vznikají nejlepší díla jak scifi, tak fantazy - když se jim vdechne lidský svět, lidské ctnosti i nectnosti a špatné konce (a občas, sem tam, ten dobrý nebo aspoň otevřený...).

15 Vendy Vendy | Web | 9. července 2012 v 18:29 | Reagovat

[12]: Některé komentáře od věci nejsou vůbec špatné, pokud jsou rozumné a něco přináší. Mně dokonce nevadí, když v komentářích reagují dva blogeři sami na sebe, nezávisle na mém článku - je to prostě výměna názorů a pokud je rozumná, beru to.
Komentáře od věci jsou taky prima i proto, že vlastně znamenají, že na blogu to žije - a že se nepohybujeme v úzce nalajnovaných cestách.
Samozřejmě, nemluvím o komentářích typu "máš hezký blog, jukni plsky na můj." :-)

16 sherylinleedesign sherylinleedesign | 10. července 2012 v 11:15 | Reagovat

[13]: Prečo si myslíš, že je to problém? Ináč tie knihy som nečítala. Videla som síce na nich recenzie :). Knihy vyzerali byť sľubné.

[14]: Aj podľa mňa sa autori inšpirujú našim svetom. Ak dobre viem, autorka Hunger Games sa inšpirovala príbehom z mytológie, kde obetovali ľudia svoje deti a púšťali ich do labyrintu, aby sa stali pokrmom mynotaura (ak dobre viem :D)

[15]: Mňa potešia komentáre odveci, ale komentovala som aktuálnu situáciu, keď sme písali na dvoch mojich blogoch a správy boli aj tam aj tu :). A ani to mi neprekáža, ak sa to zvrtne k plodnej diskusii, kde si čitatelia vymieňajú svoje názory. Som rada, že tu sa svojim spôsobom tiež žije (tým tu, myslím na blog :D)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

Všetky práva vyhradené.